Potrebujeme Ústavu Zeme?

Novoveké ústavy národných štátov sa prijímali ako najvyššie právne dokumenty, ktoré vyjadrovali vôľu ľudu vo všeobecných filozofických formuláciách. Deklarovali odhodlanie budovať, chrániť a rozvíjať príslušnú krajinu ako vlasť rovnoprávnych a slobodných občanov. Planéta Zem nemusela byť súčasťou ľudského úsilia o rozvoj toho-ktorého spoločenstva. Zdalo sa, že síce odporuje všetkým zámerným zmenám, ale svojimi nestrannými procesmi a predmetnosťou umožňuje ich napĺňanie. Dnešný rozmach technickej spotrebnej kultúry (civilizácie) však dostatočne názorne ukazuje, že táto epocha sa skončila.

Človekom vytváraná globálna kultúra – planetárna technosféra – sa totiž osamostatňuje, vymyká sa zámerom človeka a dostáva sa do konfliktu so staršou, svojbytnejšou a komplexnejšou planetárnou biosférou. Napriek tomu, že je dočasným umelým systémom, nezmyselne ničí svoj trvalý prirodzený hostiteľský systém. Ten však kultúre predchádzal a utvoril všetky nevyhnutné predpoklady na jej evolúciu. Práve preto je sebavedomá ľudská kultúra prvýkrát v histórii existenčne ohrozená. Musí zastaviť nevyhlásenú vojnu Zemi, ktorú nemôže vyhrať.

Rola človeka ako biologického druhu podriadeného biosfére sa musí zásadne zmeniť. Z pôvodného nenápadného obyvateľa a dnešného krutého dobyvateľa Zeme sa musí stať jej pokorným obdivovateľom a obhajcom. Vzhľadom na dlhodobú spoluprácu s prírodou musí kultúru biofilne rekonštruovať.

Hoci niektoré dnešné ústavy už obsahujú články o ochrane životného prostredia, ich vymáhanie komplikuje nevyjasnený vzťah kultúry k prírode. Napríklad ústava Ekvádoru a niektoré zákony Bolívie už v obmedzenej miere uznávajú práva Matky Zeme na život, rozmanitosť a obnovu. Aj keď ide prevažne o účelové opatrenia proti rastúcemu komerčnému využívaniu prírodného bohatstva nadnárodnými ťažobnými firmami, je to pozoruhodný posun práva od priznania subjektivity fyzickej či právnickej osobe k uznaniu práv časti územia. Ale Zem nie je rieka ani chránená krajinná oblasť. Je planetárnym, vnútorne integrovaným celkom všetkých živých a neživých systémov. Právo na existenciu a vlastný vývoj preto musíme priznať celej Zemi.

Na to však musíme prijať a šíriť nové ontologické chápanie bytia. To, čo sa viac než dve tisícročia nazývalo bytím a s čím filozofi spájali stálosť a nemennosť, evolučná ontológia vyhlasuje za aktivitu, procesualitu a tvorivosť. Zem, kedysi vnímanú ako nehybný stred vesmíru a v novoveku len ako jedna z planét našej slnečnej sústavy, musíme dnes uznať za jedinečný proces prirodzenej evolúcie, za človeku i kultúre nadradenú subjektivitu.

Cesta k morálnemu a právnemu uznaniu subjektivity Zeme je však mimoriadne zarúbaná. Musíme sa predrať húštinou novovekých predsudkov o čírej objektivite a predmetnosti prírody, odmietnuť ľudský nárok vlastniť prírodu. Návrh filozofického konceptu Ústavy Zeme preto vychádza z ontologického dôkazu, že ľudská kultúra nie je iba spoločenstvom ľudí, že nie je len biologickou sociálnou organizáciou, v akej žijú napríklad mravce. Je nadosobnou umelou štruktúrou utváranou z látky a energie odcudzenej prirodzene vzniknutej Zemi. Je aktívnym protiprírodným systémom s vlastnou konštitutívnou informáciou (duchovnou kultúrou), nie však s vlastnou látkovou a energetickou základňou. Jej konštruologickou bázou sú, bohužiaľ, vysoko usporiadané živé a neživé štruktúry Zeme. Kultúra – vyjadrené lapidárne – je preto nebezpečnou rekonštrukciou biofilne nastavenej a dômyselne usporiadanej planéty na obmedzené spotrebné záujmy nášho biologického druhu.

Napriek tomu, že biologická predispozícia na útočnú adaptívnu stratégiu voči prírode je nám ľuďom vrodená, terajšia protiprírodná forma tejto stratégie by bez ďalšieho posilnenia zo strany kultúry samej zrejme zanikla. Prežívajúci lovci a zberači sú totiž dôkazom toho, že v ľudskom genóme je prítomný nielen potenciál na útočnú adaptívnu stratégiu, ale aj strach, pokora a úcta pred tým, čo človeka presahuje. Zdá sa, že výrazné potlačenie týchto biofilných potenciálov v ľudskom genóme – presadenie predátorskej duchovnej paradigmy – nastalo relatívne nedávno. Jednoúrovňový spôsob uvažovania, identita myslenia s bytím, nekritická hypostáza všeobecných pojmov, nadradenosť ľudského myslenia nad svetom prírody – to všetko sa objavuje až v gréckej mytológii, filozofii a vede.

Ak uznáme, že predátorská duchovná paradigma sa zrodila v starovekom Grécku a neskôr bola rozvinutá novovekou vedou a filozofiou, mali by sme uznať aj to, že euroamerická kultúra nesie najväčší diel zodpovednosti za dnešný existenciálny konflikt s prírodou. Úlohou filozofie, ktorá kedysi stála na začiatku prezieravého teoretického postoja človeka k prírode, je preto hlboká sebakritika. Musí sa pokúsiť odhaliť a zlomiť vládnucu predátorskú duchovnú paradigmu.

Vyše tridsať rokov píšem a učím, že pyšná technická kultúra je ohrozená sama sebou, lebo ľahkomyseľne rozbíja len raz evolučne utvorené predpoklady na svoju dlhodobú existenciu. Usiluje sa o rast a expanziu na úkor prírody, pohŕda Zemou, upiera jej právo na prirodzenú obnovu a evolúciu.

Zachovať na Zemi ľudský druh znamená čo najdlhšie udržať neredukovanú a nezamorenú planétu. Predpokladom je pochopiť ľudskú biologickú podmienenosť prirodzenými štruktúrami, priznať Zemi jej zamlčované vlastnosti a práva, jej subjektivitu. Keď Descartes kedysi pojmovo rozdelil skutočnosť na subjekt a objekt (res cogitans a res extensa), nemohol vedieť, že človek i Zem sú produkty tej istej prirodzenej evolúcie a jeho domnelý objekt nie je iba čírou rozpriestranenosťou, ale pre subjekt nadradenou tvorivou aktivitou zladenou s celým vesmírom. Nemohol vedieť, že dočasná ľudská subjektivita môže byť len časťou staršej a širšej subjektivity Zeme. Trvať dnes na descartovskom antropocentrickom rozlíšení subjektu a objektu je preto nevedecké, chybné a politicky pochabé. Trvať na ľudskej nadradenosti nad prírodou, neuznávať svojbytnosť, hodnotu a práva Zeme znamená pre ľudstvo kopať si hrob.

Hypertrofia chladnej racionality, ktorej skrytým základom je dosiaľ vládnuca predátorská duchovná paradigma, pomohla vytvoriť ideové, predmetné i organizačné formy globalizovanej protiprírodnej kultúry. Umelá kultúrna subjektivita týchto foriem – podnikateľská, politická, finančná i vojenská –, ktorá našla svoje právne vyjadrenie v subjektivite právnických osôb a organizácií, je ešte stále časti verejnosti bližšia než prirodzená subjektivita celej Zeme. Ale konečne už spoznávame, že umelé subjektivity, podporované hlavnými médiami, si vynucujú vysoko sofistikované spôsoby zakrývania svojich parciálnych mocenských záujmov všeobecnými ľudskými záujmami. Smutné je, že aj právo sa spojilo s mocou a prijalo účasť na tomto rafinovanom klamaní verejnosti. Azda aj preto prestalo byť minimom všeobecnej ľudskej morálky.

Ale aj do krajnosti oslabená morálka, ktorej pravidlá podľa Huma nemôžu byť výsledkom úvah nášho rozumu, si, našťastie, zachováva schopnosť kriticky posudzovať všetky aktivity človeka. Pribúda ľudí, ktorí prestávajú veriť neutralite vedy a techniky, predátorsky orientovanej ekonomike, politike i právu. Pozvoľna vzniká spoločenská objednávka na evolučnoontologickú teóriu skutočnosti, ktorej minimum môže byť východiskom na riešenie krízy v oblasti vedy a vzdelania, politiky i práva. Želal by som si, aby návrh konceptu Ústavy Zeme podporil nielen biofilné zákonodarstvo a šírenie pravdivého ontologického minima o povahe pozemského bytia, ale aj upadajúcu morálku a nový proprírodný étos, bez ktorého globálnu ekologickú krízu neprekonáme.

Copyright © 2015 Josef Šmajs • Kopírovanie obsahu je možné výhradne so súhlasom autora. • Webdesign: PRO, s.r.o. • Slovenská verzia: Sieť Dobra