Dôvodová správa

Až v 21. storočí vzniká možnosť uzatvoriť etapu slepej protiprírodnej kultúrnej expanzie. Prvý a zrejme aj posledný raz má ľudstvo príležitosť zastaviť nevyhlásenú vojnu planetárnej kultúry (civilizácie) so Zemou. Dozrel totiž čas na skončenie existenciálneho konfliktu, ktorý ohrozuje ľudskú budúcnosť a ktorý terajšia predátorsky orientovaná kultúra nemôže vyhrať. Prijatie Ústavy Zeme je vynútený krok obratu kultúry k Zemi, objektívna potreba právne uznať a regulovať primeranosť rozsahu i formy globálnej kultúry prírode. Je nevyhnutné doplniť súbor ľudských práv a slobôd o povinnosť globálnej kultúry nezničiť prírodné bytie, spolupracovať so svojím hostiteľským systémom. Prijatie tejto Ústavy je preto prvoradým verejným záujmom ľudstva v epoche jeho ekologicky ohrozenej budúcnosti.

Ak nenastane zásadný biofilný obrat kultúry, nebudú občania žiadneho národa, štátu či širšieho spoločenstva morálnym, právnym ani politickým suverénom. Budú odsúdení na súperenie o pôdu, neznečistenú vodu a zdravé potraviny, na vojny o energiu a suroviny. Budú živoriť a vymierať z vlastnej viny na otrávenej a prehriatej planéte. Práva, sloboda a suverenita ľudí predpokladajú biologicky zdravú a nezamorenú Zem.

Ľud tejto planéty sa znovu môže stať čiastočným subjektom svojej druhovo obmedzenej existencie, iba keď sa mu podarí prispôsobiť kultúru Zemi, prekonať nezmyselnú koncentráciu moci a kapitálu v rukách úzkej vrstvy nevolených ľudí. Zdá sa, že súčasný kapitalizmus je posledným evolučným štádiom vývoja protiprírodnej kultúry.

Poučení biologickými poznatkami o zložitej molekulárnej štruktúre všetkých živých systémov i neživých štruktúr vieme konečne rozpoznať, že z hľadiska prirodzene usporiadanej prírody je pyšná ľudská kultúra chatrčou, narýchlo stavanou z ruín búraného prírodného chrámu. Dnes už vieme, že je neuváženým amatérskym preformovaním jemnej procesuálnej architektúry vnútorne dokonale zladenej a dynamicky rovnovážnej Zeme. Uvedomujeme si, že je druhovo sebeckým dočasným preformovaním, ktoré sa – na rozdiel od zničených prirodzených štruktúr – po zániku človeka nezachová.

Práva a pravidlá prirodzenej obnovy planéty Zem hájime pred prehnanou technickou expanziou najvyspelejšej časti ľudstva, ktorej sa nedarí prispôsobovať umelý kultúrny systém planéte. Ľudskú druhovú aktivitu síce od začiatku viedla vrodená útočná adaptívna stratégia, ale takmer po celý čas existencie kultúry ju bola schopná korigovať nielen príroda, ale aj vrodená ľudská pokora a úcta k Zemi.

Pokoru a úctu k Zemi, ktoré sa zachovali vo zvyškoch prírodných národov, však v dnešnej spotrebiteľskej kultúre prekrýva účelovo deformovaná moc vedy, techniky a kapitálu. Pokora nového typu, vyplývajúca z rozpoznania ničivej sily umelých technológií proti krehkým živým systémom, bohužiaľ, v predátorskej duchovnej paradigme vzniknúť nemôže.

Prečo potrebujeme Ústavu Zeme?

Novoveké ústavy národných štátov, konštituované v duchu osvietenského optimizmu a konečnej porážky feudálnych pomerov, sa o právach Zeme nezmieňujú. Všetky tradičné antropocentrické ústavy prevracajú skutočné poradie hodnôt: prírodu pokladajú za onticky pasívnu, hodnotovo neutrálnu a z hľadiska práva nezaujímavú. Považujú ju za svet človeka a pre človeka. A taký svet si človek v súlade so svojou prirodzenosťou inštinktívne privlastňuje, podrobuje a obdarúva ho svojím vlastným významom a zmyslom. V takom svete sa v súlade s antropocentrickým právom presadzuje, emancipuje a sebarealizuje. Je ovládaný ofenzívnou adaptívnou stratégiou kultúry, ktorá je rozvinutím časti jeho biologickej predispozície, a svet pretvára na svoj okamžitý prospech. Posilňovaný rozvojom svojej čiastkovej racionality necíti rešpekt a pokoru pred tým, že je iba nepatrnou vetvičkou na strome života, ktorá nemôže žiť samostatne a ktorá musí byť jeho kmeňu, ako aj planéte Zem a všetkým ostatným štruktúram ľahostajná. V súlade s európskou duchovnou tradíciou nepovažuje prírodu za staršiu a širšiu subjektivitu, ktorej musí byť obmedzená ľudská subjektivita podriadená.

Prijatím Ústavy Zeme právo konečne oceňuje prírodu i prírodno-biologický potenciál človeka. Uznaním nadradenosti Zeme nad kultúrou a ľudskej biologickej podriadenosti Zemi právo – od gréckej antiky antropocentrické – dáva ľuďom i politike zrozumiteľne najavo, že nadišiel čas na novú biofilnú ekonomiku, politiku i spôsob života ľudí. Verejne tým oznamuje, že človek síce nie je korunou tvorstva a že jeho kultúra nie je vo vzťahu k živej prírode významnejšou, vyššou a organizačne zložitejšou skutočnosťou, ale že je aj tak dostatočne výnimočný. Vytvoril pozoruhodne rozvinutú protiprírodnú kultúru, uvedomil si svoju vinu na pustošení prírody a odvažuje sa začať etapu dlhodobo možnej, biofilnej kultúrnej evolúcie, symbiotickej s prírodou.

Keďže návrh Ústavy Zeme je poňatý ako nadradený dokument všetkých dnešných antropocentrických ústav, zachováva sa ich platnosť len ohľadne práv a povinností občanov, štátu a jeho orgánov, celistvosti obývaného územia, časti medzinárodných dohovorov a zmlúv. Novoprijímané ústavy, ktoré budú východiskom biofilného zákonodarstva, musia rešpektovať práva, tvorivosť a výsledky prirodzenej evolúcie Zeme.

Ľudská kultúra, ktorá podľa kvantitatívnych meradiel rastie a prosperuje, sa vzhľadom na odlišnosť svojej štruktúry i smerovania stáva pre Zem nebezpečným nebiologickým tumorom. Aj keď nemôže zahubiť Zem ako planetárny organizmus, ničí jej usporiadanosť, likviduje fyzikálnu, chemickú a biologickú rovnováhu, ktorá sa ustálila v priebehu prirodzenej evolúcie a od ktorej závisí reprodukcia živých systémov i ľudského biologického druhu.
Rast technickej spotrebnej kultúry, ktorá sa nekontrolovane rozširuje po celej Zemi, však väčšina našich súčasníkov, právo i politika vnímajú len pozitívne, ako rast bohatstva, slobody a zlepšovania životných podmienok ľudí. Verejnosť bez pomoci evolučnoontologickej teórie ťažko chápe, že slepá expanzia kultúry znamená znižovanie prirodzenej usporiadanosti Zeme, riziko straty jej obývateľnosti.

Aj právo musí preto otvorene vyhlásiť, že v situácii, keď pre celý vesmír platí zákon zachovania látky a energie, ale nie zákon zachovania usporiadanosti (informácie), môžu pozemské sofistikované štruktúry kultúry vznikať len preformovaním (rozbíjaním) starších prirodzených štruktúr.

Subjektivita Zeme

Ako sme už naznačili, dnešné právo uznáva umelú kultúrnu subjektivitu etnickú, štátnu i nadnárodnú; podnikateľskú, finančnú a vojenskú. Toto konštatovanie teda potvrdzuje teoreticky doložený fakt, že subjektivita je schopnosť otvorených nelineárnych systémov produkovať a udržovať svoje vysoko usporiadané štruktúry. V prípade prírody to znamená, že pozemské živé systémy sú aktívne, otvorené pre látku, energiu a informáciu. Poznávajú totiž prostredie, majú vlastnú evolúciu a pamäť, presadzujú sa a sú sebatvorivé a autoregulatívne. Priznanie právnej subjektivity Zemi neobsahuje predpoklad, že má vôľu a vedomie, že môže hovoriť. Na toto uznanie postačuje, že Zem zrodila biosféru i človeka, že človeka živí, a dnes aj – poškodená kultúrou – ohrozuje. Dostatočným dôvodom na uznanie subjektivity Zeme je, že z jej subjektivity je odvodená aj čiastočná a dočasná subjektivita ľudská a kultúrna. Ale na rozdiel od právom uznanej umelej (podnikateľskej) kultúrnej subjektivity hovorcami Zeme môžu byť všetci občania či ich volení zástupcovia.

Pritom však platí, že subjektivitu neurčuje ľudské rozhodnutie, ale sama realita. Každá subjektivita sa prejavuje navonok, merateľnou schopnosťou ontickej tvorivosti. A ak je prejavom ľudskej a kultúrnej subjektivity dočasne existujúca globalizovaná kultúra, potom analogickým prejavom nadradenej subjektivity Zeme je dlhodobo existujúca biosféra. Nesporným prejavom subjektivity Zeme je teda jej živý vysoko usporiadaný systém, ktorého súčasťou je človek ako biologický druh nadaný vlastnou, ale iba obmedzenou a dočasnou subjektivitou.

Právna garancia subjektivity Zeme je súčasne priamym i nepriamym odmietnutím dnes škodlivého antropocentrizmu. Ukazuje sa, že konflikt medzi prírodou a kultúrou, ktorý by sa bez predátorskej orientácie duchovnej kultúry pravdepodobne vôbec nevyhrotil, je spoľahlivým dôkazom neadekvátnosti všetkých foriem ľudskej nadradenosti. Antropocentrizmus, hoci si to filozofi, právnici a politici väčšinou neuvedomovali, totiž nepotrebuje žiadny explicitný koncept skutočnosti. Presadzuje sa silou svojho biologického zakotvenia v konzervatívnej ľudskej prirodzenosti – genóme.

V minulosti zákonodarcovia vyhlasovali ľud tej-ktorej krajiny za konečného, nikomu nepodliehajúceho suveréna bez toho, aby prihliadali na absolútnu biologickú podriadenosť ľudského druhu Zemi. Aj keď chápeme oslobodzujúci účinok tejto formulácie, ktorej zmyslom bolo zabrániť návratu stredovekých monarchií, pripomíname jej historickú obmedzenosť. Formulácia, že ľud je najvyšším suverénom tej-ktorej kultúry, mohla platiť len v období, keď ľudstvo ešte nevytvorilo protiprírodnú globálnu ekonomiku a technosféru a keď tieto umelé kultúrne subjektivity ešte neohrozovali prirodzenú rovnováhu a obnovu planéty Zem.

Ak priznávame subjektivitu, t. j. schopnosť aktivity, poznávania, rozhodovania a ontickej tvorivosti, indivíduu alebo spoločenským inštitúciám, ako ju potom môžeme upierať systému, ktorý spontánne vytvoril život, človeka i predpoklady na jeho subjektivitu? Ako ju môžeme upierať systému, ktorý je svojbytnejší a mocnejší než globálna kultúra a ktorý o jej osude s konečnou platnosťou rozhodne? A ak sa zhodneme v názore, že dnešná globalizovaná kultúra a technosféra sú predmetnými vonkajšími prejavmi ľudskej druhovej subjektivity, čo nám potom bráni prijať už uvedenú myšlienku, že biosféra vrátane človeka je analogickým vonkajším prejavom subjektivity Zeme? Účelovosť, ktorá charakterizuje kultúru, nestojí totiž vyššie než spontánnosť, ktorá tiež charakterizuje kultúru. Avšak spontánnosť, ktorá spoľahlivo vedie prirodzenú evolúciu, môže optimalizačnú rolu zohrávať len v prípade biofilného nastavenia kultúry.

Zmena predátorskej paradigmy

Konzervatívny ľudský genóm nie je jedinou príčinou dnešnej predátorskej orientácie kultúry. Sociokultúrnou príčinou tohto nastavenia, príčinou, ktorú na rozdiel od ľudského genómu môžeme zmeniť, je kedysi prijatá duchovná predátorská paradigma. Duchovnou predátorskou paradigmou rozumieme ideový komplex geometrických, matematických a filozofických abstrakcií, ktorými sa už gréckej filozofii podarilo zameniť myslenie za bytie, a tým nevidieť ťažko poznateľnú povahu a jednotu života s neživými súcnami, nepochopiť kreativitu, rovnováhu a usporiadanosť pozemskej prírody. Dlhé stáročia bolo potom jej poznávanie podriadené nákazlivej mágii technologických pojmov teoretického jazyka, ktoré dodnes mätú žiakov a študentov väčšiny škôl.

Aj keď sa základ tejto skrytej duchovnej paradigmy kultúry utvoril už v antickom Grécku, až dnes, po dva a pol tisícročí si konečne uvedomujeme závažnosť ideového klamu, ktorý vznikol zámenou pojmových ideálov klasickej vedy za onticky tvorivú a jemne usporiadanú prírodu. Práve tento omyl, kedysi iste oprávnený, privádza vysoko sofistikovanú technickú kultúru na pokraj zániku. Ukazuje sa, že príroda nepotrebuje ani dnešnú najvyššiu úroveň rozvoja prírodných vied, že je sebestačná, nezávislá od ľudského poznania. Adekvátnu prírodovedeckú interpretáciu, no zbavenú skresľujúcej optiky predátorskej paradigmy, bude na svoje zachovanie potrebovať iba kultúra.

Predátorská duchovná paradigma, rozvinutá a posilnená novovekou galileovsko-newtonovskou vedou, sa stala hlavnou ideovou oporou terajších antropocentrických ústav, všeobecným rámcom ekonomického zákonodarstva. Táto duchovná paradigma dodnes dvojakým spôsobom ovláda politiku, podnikanie, médiá i vzdelávací systém. Po prvé vo forme umelej kultúrnej predmetnosti zapríčiňuje zánik evolučne vytvorených živých a neživých systémov Zeme. Po druhé vo vzdelávaní a v pôsobení médií sa presadzuje ako každá iná ideológia – nasadzuje ľudom falošné okuliare antropocentricky skreslenej interpretácie prírody. Nielen školy, ale najmä masovokomunikačné prostriedky, dnes ovládané veľkými korporáciami, sofistikovane ľudí presviedčajú, aby namiesto lesa videli drevo, namiesto živej prírody iba nerastné a energetické zdroje, namiesto tvorivej Zeme iba poľnohospodársku a priemyselnú výrobu globalizovanej kultúry.

krytý predátorský základ kultúry, ktorý bol kedysi predpokladom na jej rozmach, dnes vedie kultúru do záhuby. Zachovať na Zemi ľudský druh, rovnako ako zachovať ostatné biologické druhy a neživé štruktúry nevyhnutné na jeho život, znamená opustiť dobyvateľskú stratégiu a dôstojne ustúpiť jedinečnej kreativite Zeme.

Akoby v rozpore so súčasným technickým pokrokom zisťujeme, že každým nádychom, každým dúškom vody, každým kúskom potravy závisíme od zdravej nezamorenej Zeme. Zem preto musíme rehabilitovať, znovu ju urobiť posvätnou, vrátiť sa k jej pôvodnému uctievaniu. Našu vieru v nadprirodzené existencie by sme mali znovu vrátiť k prirodzenej existencii, prehliadanej subjektivite Zeme, ktorá presahuje obmedzenú ľudskú i kultúrnu subjektivitu a ktorú preto nemáme právo účelovo deformovať.

Zem

  1. Zem je pre človeka i jeho kultúru jediným možným hostiteľským systémom. Nie je preto konštrukčnou látkou a energiou, alebo len územím či zdrojom potravín. Nie je však ani skladiskom technologického odpadu kultúry. Je tvorivou, biofilne orientovanou aktivitou, je najstaršou, najširšou a najmocnejšou planetárnou subjektivitou. Jej súčasťou je človek a umožňuje nielen dočasnú a druhovo obmedzenú ľudskú subjektivitu, ale je schopná dlhodobo tolerovať aj primerane rozsiahlu, a preto človeka ani Zem neohrozujúcu subjektivitu kultúry.
  2. V živých systémoch Zeme je obsiahnuté a jazykom nukleových kyselín aj zapísané veľké množstvo prirodzenej informácie. Vymieranie biologických druhov, vyčerpávanie rúd, vzácnych zemín a fosílnych palív, spôsobené kultúrou, je preto nielen nenávratnou stratou prirodzenej evolučnej usporiadanosti, ale aj nenahraditeľnou kultúrnoinformačnou stratou. Kultúra, ktorá vzniká ľudskou aktivitou iba na základe neúplnej a účelovej epigenetickej (zmyslovo-neuronálnej) informácie človeka, prečítanej z povrchu prirodzených štruktúr, si len ťažko osvojuje spredmetnenú i zapísanú prirodzenú informáciu. S pomocou prírodných vied sa ju však pokúša čoraz lepšie dešifrovať a pochopiť.
  3. Kozmická látka (prvky periodickej sústavy), z ktorej kedysi gravitácia upiekla žeravú Zem, je obsiahnutá nielen v našom vonkajšom prostredí, ale aj v každom z nás. Chemické prvky tejto látky, konštrukčne vstavané do našich tiel, nielenže pochádzajú zo zaniknutých hviezd, ale po našej smrti, podobne ako všetky živé systémy, ich aj my musíme vrátiť planéte. Na jednej strane sme teda jedným z mnohých evolučne vzniknutých a s vesmírom i biosférou dokonale zladených druhov planéty Zem. Na druhej strane sme však aj druhom výnimočným, jediným, ktorý vytvoril kultúru, lebo v súlade s predispozíciami vlastného genómu na báze odlišnej neuronálnej informácie človek zapálil ešte jednu evolúciu – opozičnú evolúciu kultúry.
  4. Evolúcia prírody aj u človeka testuje úspešnosť jeho biologickej evolučnej konštrukcie. Testuje ju hlavne nepriamo, prostredníctvom zlučiteľnosti ľudského diela, t. j. umelého tela a funkcií kultúry, s prírodou. Kultúrny systém, ktorý prekročí pomyselnú medzu prípustnej záťaže Zeme i človeka ako prirodzených systémov, ktorý bude príliš rozsiahly a protiprírodný, nezávisle od svojej technickej a informačnej vyspelosti spolu s človekom nevyhnutne zanikne.
  5. Aj v ideovej rovine musíme Zemi prinavrátiť to, čo jej odňala novoveká veda, ktorá rozvíjala predátorskú paradigmu: nadradenosť, tvorivosť, pamäť, subjektivitu. Aj keď Zem nemôže byť ani dôvodom existencie vesmíru, ani cieľom jeho divergentnej (rozbiehavej) evolúcie, musíme uznať jej jedinečnosť. Tá je daná nie zdanlivou polohou v centre kozmu, ale niečím, čo prehliadame: dosiahnutou úrovňou prirodzeného vývoja života, jemnou molekulárnou usporiadanosťou a rovnováhou neživých a živých systémov.
  6. Zem ako najvyššia tvorivá subjektivita, ako skutočná rodička či „múdra evolučná matka“ živých systémov, má svoje nezvratné dejiny v čase. Ako súčasť vesmíru, o ktorého vývoji nepochybujeme, je zvláštna tým, že s jej priestorovo nevýznamným postavením bolo spojené povážlivo úzke pásmo podmienok, ktoré umožnili vznik života a jeho dostatočne dlhý, nikdy celkom neprerušený vývoj. Tento vývoj je dnes bezprecedentne narušený rozmachom protiprírodnej technickej kultúry.
  7. Biosféra Zeme je prirodzeným pokračovaním abiotickej kozmickej evolúcie, rozvíja sa spolu s ňou, pretože vesmír je jej širším evolučným rámcom. Je veľkou disipatívnou štruktúrou, ktorej vlastnosťou je subjektivita a ktorú vyživuje slnečná energia. Táto energia, jedinečné fyzikálne podmienky a prítomnosť vhodných abiotických prvkov umožnili, aby sa život na Zemi vyvíjal od svojich prvých (bakteriálnych) foriem až po súčasnú úroveň rozvoja – vznik človeka a štvrtohornú biosféru. Biosféra našej planéty štruktúrne obohacuje pozemské abiotické prostredie tak, že Zem ako celok vytvára dômyselne usporiadaný organizmus s vnútornou konštitutívnou informáciou.
  8. Pozemský život je vlastne dlhodobý experiment vesmírnej evolúcie, prebiehajúci v laboratóriu s názvom Zem. Preto je opovážlivé, že v necelej polovici času trvania tohto pokusu naša predátorská kultúra tak rušivo zasahuje do jeho priebehu: svojou protiprírodnou orientáciou bez zábran ničí jeho najkomplexnejšie produkty, narúša integritu planetárneho ekosystému. Je to neprípustné aj preto, lebo čas evolúcie biosféry sa ráta na miliardy rokov, zatiaľ čo priemerná životnosť biologických druhov, medzi ktoré patrí aj človek, zvyčajne nepresahuje niekoľko miliónov rokov. A to ešte stále nevieme, v akej fáze „životnej dráhy“ nášho druhu sa dnešná protiprírodná kultúra nachádza.
  9. Nádherný, obdivuhodne usporiadaný a jemne dynamicky vyvažovaný systém života na Zemi sa nesmie ďalej poškodzovať z dvoch dôvodov: Po prvé kultúra ako výtvor a prostriedok expanzie jedného biologického druhu prírodné štruktúry nevytvorila, ľudia nechápu ich vnútornú usporiadanosť, miesto ani funkciu v evolučnom procese biosféry. Po druhé kultúra existenčne závisí od dlhodobo ustálenej rovnováhy živého a neživého prostredia Zeme. Len prostredníctvom prirodzenej reprodukcie človeka, len v dôsledku nebiologickej ľudskej aktivity môže kultúra istý čas existovať ako dočasný, odlišne konštruovaný subsystém planéty, ako jej pomyselný umelý tumor.
  10. Keďže primárnym energetickým zdrojom existencie, reprodukcie i rozvoja pozemských živých systémov bolo slnečné žiarenie, ich organizačná a funkčná zložitosť narastala postupne, vďaka dostatočne dlhej expozícii Zeme slnečnému svitu. Rástla tempom, ktoré zrejme nemohlo byť vyššie, lebo súviselo jednak s obmedzeným príkonom žiarivej slnečnej energie a vysokou spoľahlivosťou prenosu genetickej informácie, a jednak s dosiahnutou organizačnou štruktúrou živých systémov.
  11. Dnešné živé organizmy sú preto dôležitým zápisom vývoja celej biosféry. Ako otvorené systémy s vnútornou informáciou sú nepriamym i priamym záznamom spontánnej konštitutívnej funkcie prirodzenej aktivity a času. Čas a aktivita sa totiž nielen spredmetnili, ale aj informačne zapísali v ich špecifických štruktúrach. Evolučná hodnota živých organizmov je preto úmerná dĺžke neopakovateľného času. Táto nevyjadriteľná hodnota úzko súvisí s tým, že vznikala samovoľne, za podmienok, ktoré už neexistujú, a ak ju zničíme, už nikdy ju ani prirodzená, ani kultúrna evolúcia znova nevytvorí.
  12. Z uznania jedinečnosti Zeme, z jej subjektivity, nezávislej od ničoho ľudského, vyplýva potreba nového občianskeho a politického postoja. Toto uznanie nás zaväzuje využiť zistenia o nenahraditeľnej hodnote Zeme nielen na záchranu dnes existujúcich foriem života, ale aj na záchranu človeka a jeho kultúry. Zaväzuje nás k úsiliu o biofilnú transformáciu dnešnej neudržateľnej predátorskej kultúry. Antropocentrická racionalita, ktorá si zakladala najprv na ontologickej nadradenosti človeka a neskôr na jeho osobnej slobode, vlastníctve a nedeliteľných právach, bude musieť priznať, že netušila, že nedeliteľný je predovšetkým život, s ktorého osudom je spojená ľudská sloboda, vlastníctvo i ľudské práva. A „ľudské práva“ – ako sa dnes ukazuje – sú obmedzené aj novou povinnosťou kultúry voči prírode: imperatívom zachovania obývateľnosti Zeme.

Kultúra

  1. Kultúra je v plnom rozsahu dielom človeka. Je procesom i výsledkom jeho nebiologickej aktivity. Prirodzená evolúcia, ktorá vytvorila pozemskú prírodu vrátane človeka, kultúru nevytvára a do svojho systému ju organicky nevčleňuje. Ide totiž o umelý systém s odlišnou konštitutívnou informáciou (pamäťou), než akú má príroda.
  2. Obsah kultúrnej pamäti netvorí ľudská, fylogeneticky vzniknutá genetická informácia, ktorá na jemnej molekulárnej úrovni integruje človeka do systému biosféry. Kolektívna kultúrna pamäť vzniká zo zmyslovo-neuronálnej informácie nášho biologického druhu, ktorej obsah je prevažne makroskopický a ktorá pojmovo integruje kultúru na hrubej fenotypovej úrovni.
  3. Kultúra sa formuje vo vysoko prirodzene usporiadanom svete, rozvíja sa aktivitou jediného biologického druhu, ktorý nepozná poriadok a evolučnú múdrosť prírody. Nevhodne sociokultúrne zameraná a príliš rozsiahla ľudská aktivita môže mať nebezpečné následky nielen pre kultúru, ale aj pre človeka samého. Kultúrny systém zvyšuje svoju relatívnu svojbytnosť, presadzuje svoju protiprírodnú orientáciu a v dôsledku čerpania dodatkovej energie môže odcudzovať ekologické niky ostatným živým systémom, nivočiť ich a nebezpečne znásilňovať prirodzený poriadok.
  4. Prirodzený poriadok však časovo predchádzal človeku i kultúrnemu poriadku. Kultúra ako odlišne onticky usporiadaná skutočnosť nemôže prirodzene usporiadaný povrch Zeme nanovo štruktúrovať bez toho, aby nezničila prirodzené ekosystémy a nepoškodila vzácne evolúciou vzniknuté útvary. Kultúrny systém, ktorého informačným subsystémom je duchovná kultúra kódovaná etnickým jazykom, nedokáže totiž využiť štruktúrne vysoko objektívnu genetickú informáciu človeka, ktorá je konštitutívna len druhovo biologicky a ktorá nevie zaznamenať relatívne krátky pobyt človeka v kultúre.
  5. Kultúra už pri svojom vzniku musí stavať na svojej vlastnej sociokultúrnej informácii, podstatou i spôsobom kódovania pre prírodu cudzej. Tá sa síce utvára modifikáciou ľudského zmyslovo-neuronálneho poznania, ale tým, že vzniká až v kultúre, je nastavená nielen biologicky, ale aj sociokultúrne, a preto sa môže stať nositeľkou nadosobnej expanzívnej tendencie umelého kultúrneho systému. V porovnaní s jemným a vysoko objektívnym fylogenetickým poznávaním je ľudské ontogenetické poznanie nielen povrchové, hrubé a približné, ale aj účelové, druhovo sebecké. Aj preto sa materiálna kultúra vrátane techniky konštituuje ako umelý systém postavený z rozbitých štruktúr Zeme, ako cudzorodý útvar s protiprírodnou štruktúrou, orientáciou a režimom.
  6. Oproti biosfére je kultúrna usporiadanosť nielen štruktúrne odlišná a nebioticky zameraná. Je aj pozoruhodne jednotná, s tendenciou pohotovo spredmetňovať voľnú sociokultúrnu informáciu, rozširovať svoju ekologickú niku. Aj keď rastie z jedinej (ľudskej) fylogenetickej línie biotickej evolúcie, „buduje“ z materiálu takmer všetkých prirodzených štruktúr Zeme. Keďže spredmetňuje inú informáciu o vonkajšom svete, vytvára odlišnú usporiadanosť. Najmä vysoký príkon dodatkovej energie z fosílnych palív a silná ekonomická integrácia znižujú jej adaptabilitu na živé i neživé prostredie Zeme, zväzujú jej schopnosť priebežne sa optimalizovať negatívnymi spätnými väzbami z okolia. Prirodzenú dynamickú rovnováhu medzi živými a neživými štruktúrami kultúra po priemyselnej revolúcii rozvracia aj tým, že rastie mnohonásobne rýchlejšie než biosféra, že v predátorskej paradigme nemôže dosiahnuť klimax (zrelosť, stabilný stav). Biologická diverzita sa preto stráca najrýchlejšie od prírodnej katastrofy na konci druhohôr, ktorá zahubila dinosaury a začala vek cicavcov.
  7. Vyššia abstraktná spravodlivosť pri rozširovaní kultúry je v tom, že aj človek, ktorý spôsobuje „alergickú reakciu“ biosféry, je podriadený neúprosnej logike zachovania jej integrity. Stáva sa ohrozeným druhom. Prvýkrát vo svojej histórii sú teda ľudia (aj ich kultúra) na globálnej úrovni ohrození prostredím, ktoré kedysi umožnilo ich vznik. Predpokladáme, že politika, ktorej hlavnou starosťou je dnes udržanie moci, ekonomického rastu a podmienok podnikateľskej a spotrebiteľskej slobody, bude čoskoro prinútená rešpektovať hodnotu a práva Zeme: rozhodovať pod tlakom ohrozenej ľudskej budúcnosti.
  8. Prekonávanie terajšej opozície kultúry proti prírode nemôže obísť otázku, v akom zmysle súvisí charakter súčasnej kultúry s človekom a jeho genetickým nastavením a v akom zmysle súvisí s obsahom sociokultúrnej informácie, s predátorskou duchovnou paradigmou, ktorú kedysi európska kultúra prijala a v novoveku rozvinula. Je zrejmé, že priama súvislosť s človekom ako biologickým druhom je daná zvláštnou štruktúrou ľudského tela i ľudskej psychiky, vrodenou útočnou adaptívnou stratégiou človeka ako druhu. Biologická nešpecializovanosť človeka, ktorá podmieňuje univerzalitu ľudských záujmov, robí z jeho vonkajšieho prostredia nielen predmet uspokojovania životných potrieb, poznávania a hodnotenia, ale aj predmet vlastníctva a spotreby. Človek ako druh totiž nikdy nepoznával iba pre potešenie z pravdy. Poznával, aby svet exploatoval, aby sa na svet útočne adaptoval, aby mohol budovať svoje vonkajšie nebiologické telo – kultúru.
  9. Keďže kultúra je systém s vlastnou vnútornou informáciou, konflikt kultúry s prírodou je „kauzálne“ spojený s obsahom a úlohou duchovnej kultúry. Tá totiž ako vnútorná informácia kultúrneho systému – ako jeho pomyselný sociokultúrny genóm – reprodukuje formu terajšej protiprírodnej kultúry. Zmena jej skrytého predátorského nastavenia, biofilná zmena „genómu kultúry“ je preto kľúčová na zmiernenie a vyriešenie krízy. Ak totiž chceme zmeniť systém s vnútornou informáciou (pamäťou), musíme zmeniť jeho informáciu, pamäť. Staré nastavenie a stará konštitutívna informácia majú totiž schopnosť znovu vracať späť čiastkové fenotypové zmeny systému.
  10. Kultúrny systém na jednej strane obsahuje prísne informačne predpísanú usporiadanosť, napr. techniku, stavby, spotrebné predmety a pod., ale ako celok rozvíjajúci sa slepou evolúciou nemôže byť prísne informačne predpísaným systémom. Aj keď tiež vzniká sukcesiou, od prirodzených ekosystémov sa výrazne odlišuje. Prirodzené ekosystémy, ktoré vznikajú z populácií prísne informačne usporiadaných živých systémov, totiž integruje biofilné nastavenie prirodzenej pozemskej evolúcie, a nie zvláštna ekosystémová informácia. Umelé kultúrne systémy, ktoré popri človeku a niektorých organizmoch obsahujú prísne informačne predpísané prvky techniky a materiálnej kultúry, musí však integrovať – pochopiteľne, prostredníctvom aktivity ľudí – aj voľná konštitutívna informácia, rozptýlená duchovná kultúra. A tá ako nositeľka záujmov nášho biologického druhu, ale aj ako subsystém otvorený informačným zmenám, poskytuje nádej, že terajšiu protiprírodnú kultúru sa podarí biofilne transformovať, že sa ju podarí naturalizovať.
  11. Kognitívna zložka ľudskej psychiky, ktorá sa v evolúcii nášho druhu najrýchlejšie rozvíjala a s ktorou spájame nádej na rastúcu objektivitu poznávania sveta, nikdy nebola a nie je svojbytná. Najskôr síce bola len výkonným orgánom ľudského tela a psychiky, ale neskôr sa nepozorovane stala orgánom reprodukčných nárokov protiprírodnej kultúry. Už mnoho storočí podlieha skrytému predátorskému duchovnému nastaveniu kultúry. Preto dnes zisťujeme, že vo všetkých našich interpretáciách, hodnotách a regulatívoch sa odrážajú naše záujmy, a to nielen individuálne a skupinové, ako sa všeobecne uznáva, ale aj skryté všeobecne ľudské, druhovo sebecké záujmy, o ktorých sa nehovorí.
  12. Vedecké pojmové poznanie, ktoré dnes prísne informačne predpisuje prvky vysoko sofistikovanej techniky a spoločenskej materiálnej kultúry, nevystihuje prírodu v jej fascinujúcej usporiadanosti, ontickej kreativite a komplexnosti. Bolo nastavené nielen spomenutou predátorskou duchovnou paradigmou, ale už predvedeckým rozvrhnutím sveta, obyčajným jazykom a poznaním. Svet sme už ako hominidi a prví ľudia, teda už ako lovci a zberači, museli vnímať, jazykovo kódovať a interpretovať druhovo skreslene, t. j. tak, aby sme v ňom so svojou osobitnou biologickou výbavou prežili. Bol pre nás hlavne tým, čo nám v tej-ktorej epoche vedela sprostredkovať naša konzervatívna biologická prirodzenosť a čo sme vďaka vtedajšej kultúre zo sveta pochopili. A pretože sme boli svojím organizmom a svojím genómom vonkajšej skutočnosti apriórne evolučne prispôsobení, nikdy v minulosti sme nepotrebovali vedieť, čo je príroda a život, čo je kultúra a aké je miesto kultúry v prírode. Také poznanie, teoretický model umelej účelovej subjektivity kultúry a širšej prirodzenej subjektivity prírody potrebujeme až dnes.
  13. Protiprírodný kultúrny systém vznikal z podstaty ľudskej prirodzenosti, vznikal spontánne a jeho skrytý duchovný základ sa kryštalizoval a upevňoval selekciou čiastkových kultúr. Predátorská duchovná paradigma sa v ňom preto nielen spredmetnila, ale aj premietla do oblasti práva a politiky, deformovala ľudskú ontogenézu, výchovu a vzdelávanie. Súčasný kultúrny systém sa teda dokáže „aktívne brániť“ prijatiu ekologicky pozitívnej informačnej zmeny. Táto rezistencia na biofilnú sociokultúrnu orientáciu pripomína funkciu medzidruhovej informačnej bariéry či imunitného systému organizmu. Keďže dnešný kultúrny systém nevznikal spredmetnením biofilnej kultúrnej informácie, jeho ľudská, organizačná i vecná zložka ju ignorujú. Ľudia, nekriticky prijímajúci protiprírodnú kultúru, odmietajú počúvať argumenty biofilnej zmeny, nechápu jej perspektívny význam, jej étos a sebazáchovnú rolu pre kultúru.
  14. Planetárne riešenie krízy, ktoré nemôže vychádzať len z ľudskej prirodzenosti, ale aj z filozofického rozpoznania jej skrytých duchovných koreňov, musí teda najprv pripraviť vysoká teória. Pozitívna ekologická transformácia existenčne ohrozenej kultúry prostredníctvom jej biofilnej paradigmy, prostredníctvom práva ako garanta biofilnej konštitutívnej informácie predstavuje historicky bezprecedentný pokus ľudstva skončiť živelnú fázu protiprírodnej kultúrnej evolúcie. Nádej, že tento pokus sa podarí, však môže čerpať aj z toho, že podmienky ekologickej zmeny samovoľne dozrievajú krízovým vývojom terajšej protiprírodnej kultúry. Kríza sa, žiaľ, musí ešte viac vyhrotiť, obývateľnosť Zeme sa, nanešťastie, musí ešte viac skomplikovať, aby nevyhnutnosť takej zásadnej zmeny, ktorú dnes obyčajní ľudia pociťujú len ako sklamanie či neurčité ohrozenie, prijala ako svoj program aj vrcholová politická reprezentácia.

Človek

  1. Človek ako biologický druh tvoriaci kultúru nie je bezprostrednou systémovou príčinou dnešnej civilizačnej krízy. Je ňou ľuďmi generovaný a samou kultúrou neskôr nastavený proces kultúrnej evolúcie. Systémovým dôvodom ekologickej krízy je konflikt systému kultúry so Zemou ako svojím hostiteľským systémom. Podstatou ich konfliktu je živelná predátorská expanzia kultúry, ktorá vyvoláva úbytok a deštrukciu prirodzeného bytia.
  2. Ľudský organizmus, nezávisle od stupňa kultúrneho vývoja, zostáva biologicky stály a súrodý s dosiahnutou úrovňou prirodzenej pozemskej evolúcie v tej časti sveta, kde vznikal. Až ako prírodou úplne sformovaný druh opúšťal rodnú Afriku a osídľoval ostatné kontinenty. Pri hľadaní etiológie, diagnózy i terapie kultúrou poškodzovaného ekosystému Zeme musí preto právo chrániť nielen záujmy ľudského druhu, ale predovšetkým zachovanie širšieho a staršieho prírodného bytia, integritu planéty, na ktorú sa zabúda. Takže nejde o paradox, keď pri obhajobe záujmov ľudí sa právo v rozpore s antropocentrickou tradíciou stará o záujmy pozemskej prírody. Ako lekár pri lôžku chorého sa aj právo musí v krízovej situácii Zeme obávať o osud prirodzeného bytia, musí predchádzať jeho zbytočnej deštrukcii.
  3. Všetky doterajšie biologické výskumy potvrdzujú, že anatomicky moderný človek, t. j. človek kromaňonský, je normálny, náhodne vzniknutý zoologický druh. Je to veľký stavovec, ktorý patrí do triedy cicavcov, radu primátov, čeľade hominidov. Je však mladým druhom, ktorý – merané geologickým časom – sa objavuje až v posledných sekundách na pomyselnom číselníku hodín znázorňujúcich čas existencie života na Zemi. Tento čas sa odhaduje na viac než tri a pol miliardy rokov. Preto je namieste pravdivá, ale dosť provokujúca pripomienka, že prvé tri miliardy rokov obývali Zem len baktérie a že ak Zem niekomu patrí, tak práve im. Ľudia by dnes mali vedieť, že ich zdravý organizmus je vlastne bióm, ktorý obsahuje viac bakteriálnych buniek, než má ľudské telo svojich vlastných somatických buniek (okolo 10^14).
  4. Spolu s mnohými ďalšími živočíchmi je teda človek pomerne neskorým produktom prirodzenej biotickej evolúcie. A keďže má obdobne biologicky vymedzený čas svojej druhovej existencie, ľudia sú v dvojakom zmysle smrteľní – ako jednotlivci aj ako druh. Druhy totiž v biosfére vznikajú samovoľne (vzhľadom na dĺžku svojej existencie pomerne rýchlo) a po istom čase svojej druhovej prosperity tak isto samovoľne (a tiež pomerne rýchlo) zanikajú. Počas svojho druhového života sa takmer nevyvíjajú. Dnes preto existuje len malá časť biologických druhov, ktoré biosféra v priebehu svojej evolúcie vytvorila. Pomer tých, ktoré existujú, k tým, ktoré vyhynuli, je asi 1 : 1 000.
  5. Človek je súčasťou biosféry a je s ňou zviazaný mnohými funkčnými vzťahmi: látkovými, energetickými, informačnými. Je zvláštnym biologickým druhom nielen svojou morfológiou a fyziológiou, ale najmä svojou psychikou – správaním. Psychika človeka, ktorá jeho správanie reguluje, nie je len biologickým doplnením ľudského organizmu. Kultúrny systém, ktorý sa človeku podarilo vytvoriť, bol totiž pre ľudskú psychiku novým rozvojovým podnetom. Dnes preto priemerná psychika presahuje úzke biologické potreby ľudského organizmu a vzhľadom na ne je hypertrofovaná, rozšírená a čiastočne aj deformovaná kultúrou.
  6. V jedinečnosti človeka ako druhu hrá mimoriadnu úlohu vzpriamený postoj, farebné stereoskopické videnie, ruky uvoľnené od chôdze. Keďže prirodzeným domovom predkov človeka boli koruny stromov afrických tropických pralesov, ľudia svoj prirodzený domov po ich ústupe v krovinatej savane nenašli. Boli nútení budovať a chrániť svoje obydlia a deti pred šelmami na holej zemi, stavať ohrady a vyhľadávať čoraz dômyselnejšie spôsoby obživy. Veľký a výkonný mozog sa vyvinul ako adaptačný orgán na tento vynútený spôsob života. Rámcovo však psychiku človeka formujú nielen rané fázy ľudskej ontogenézy, tzv. senzitívne obdobie, ale priebežne aj tá-ktorá kultúra. Popri plasticite, ktorá sa týka evolučne najmladších kognitívnych procesov a umožňuje, aby sa ľudia učili takmer po celý život, je však ľudská psychika aj štruktúrne konzervatívna. Vyznačuje sa stálosťou niektorých reakcií a emočných funkcií, ktorých sídlom je mozgový kmeň.
  7. K adekvátnemu utváraniu človeka môže prispieť aj právo. Vzťah človeka k svetu už nemožno chápať len duchovne a morálne, t. j. bez pochopenia jednoty človeka ako živočícha s celým abiotickým a biotickým prostredím Zeme. Ale ani funkčné včlenenie človeka do prírody nevystihuje celú pravdu o povahe človeka. Človeka v jeho životných prejavoch a motiváciách charakterizuje predovšetkým kultúra, nadosobné vonkajšie telo, ktoré svojou aktivitou vytvoril, ktoré ho determinuje a ktorým sa zatiaľ príliš útočne „adaptuje“ na prírodné prostredie. Zdá sa však, že pravidlá kultúrneho spôsobu života sa do konzervatívneho ľudského genómu neukladajú. Biologicky určená ľudská prirodzenosť je stála.
  8. Konštatovanie, že človek vytvára umelú a dočasne existujúcu kultúru, teda skutočnosť onticky nižšiu, účelovo organizovanú, a preto lokálne silnejšiu a vo vzťahu k biosfére deštruktívnu, sa nemusí prijímať negatívne. Naopak, toto priznanie dáva spoločenským vedám, právu i politike možnosť vystríhať verejnosť. Iba ak nič neurobíme, keď rezignujeme na schopnosť kritickej filozofickej racionality odsúdiť a odmietnuť predátorskú paradigmu, na potrebu biofilne transformovať globálnu protiprírodnú kultúru, musíme očakávať blížiaci sa koniec človeka i kultúry.
  9. Z hľadiska nadradenej právnej subjektivity Zeme možno zrozumiteľne sformulovať aj to, čo mnohí ľudia intuitívne pociťujú a čo je aj v dobrom súlade s poznaním špeciálnych vied. Po prvé, že žijeme v chladnom, rozľahlom a k Zemi úplne ľahostajnom vesmíre a že našu dočasnú kultúru môžeme tvoriť len vďaka bezchybnej biologickej reprodukcii somatickej a psychickej štruktúry človeka, t. j. fakticky vďaka integrite, rozmanitosti a funkčnej jednote biosféry. Po druhé, že pomalé evolučné zmeny ľudského organizmu (kedysi zladené s rovnako pomalou evolúciou biosféry) výrazne zaostávajú za rýchlymi kultúrnymi zmenami vonkajšieho prostredia. Rýchly rozvoj ľudského mozgu (neokortexu) počas antropogenézy (vývoja nášho druhu) zrejme vytvoril priaznivé podmienky aj na jeho plasticitu v priebehu ontogenézy (v procese formovania jednotlivca kultúrou), to však neplatí o ďalších biologických štruktúrach ľudského tela: ostatným štruktúram nášho organizmu táto plasticita chýba.
  10. Anticipatívna právna regulácia ľudskej aktivity v globálnom meradle, problém, ktorým sa právo nikdy nemuselo zaoberať komplexne, sa nemôže obmedziť iba na to, čo je abstraktne poňatý človek a aký je jeho vzťah k vlastníctvu, slobode a iným ľuďom a etnickým skupinám. Prvýkrát v dejinách sa právo musí zaoberať aj tým, akým ontickým súcnom je Zem, kultúra a človek ako živočíšny druh. Musí sa zaoberať otázkou, akú ontickú štruktúru a aký rozsah by mala mať kultúra, aby spolu s prírodou mohla reprodukovať a chrániť náš druh, a súčasne neubližovala životu, od ktorého aktivít a vysokej úrovne rozmanitosti (biodiverzity) ľudia existenčne závisia.
  11. Hlbšie pochopenie ľudských práv, slobody a subjektivity človeka je viazané na predstavu ontologického obrazu sveta bez človeka. Zem vznikala a bola spontánne onticky tvorivá dávno pred objavením sa človeka. Človek ako produkt Zeme, ako jej dočasne živá vetva, zostal i so svojou kultúrou Zemi podriadený. Ale pravdivý obraz človeka je rovnako viazaný na adekvátne pochopenie sveta s človekom. Je viazaný na uznanie faktu, že náš biologický druh vytvára kultúru, ktorej rozmach nenávratne pustoší človekom nevytvorenú prírodu. A práve za tento ničivý ontický proces nesie človek dosiaľ nespresnenú druhovú zodpovednosť. Ako druh teda nezodpovedá za prírodu, ktorú nevytvoril a ktorej je úplne podriadený, ale za kultúru, za svoje dielo, ktorým Zem nenapraviteľne pustoší.
  12. Aj keď vezmeme do úvahy, že sociálne a ekonomické subsystémy tiež získavajú svoju vlastnú umelú subjektivitu, že sa samovoľne štruktúrujú a presadzujú, zdá sa, že v predátorskej duchovnej paradigme – a dobrým príkladom je rastúca subjektivita globálneho kapitálu – nemôžu presadzovať perspektívne záujmy človeka ako druhu. Skôr naopak. Čoraz viac zastupujú záujmy svojich vlastníkov a vrcholového manažmentu a všeobecné ľudské záujmy iba predstierajú. Týmto subjektivitám zatiaľ vyhovuje kladenie dôrazu na abstraktne formulované ľudské práva, ale nie na konkrétne formulované práva Zeme, nie na nevyhnutnosť globálnej kultúry podriaďovať sa planéte.
  13. Keďže len človek vytvára kultúru, jej umelý systém stojí a padá s ľudskou existenciou, s ľudskou nebiologickou aktivitou. Smrteľný však nie je len človek ako indivíduum a ako druh. Bez človeka je smrteľné i jeho dielo – kultúra. A práve smrteľnosť je najzávažnejším dôkazom falošnosti názoru, že kultúra je len pokračovaním prirodzenej evolúcie inými prostriedkami. Tým, že kultúra má svoju vlastnú vnútornú integritu, svoju vlastnú protientropickú bariéru (duchovnú kultúru), je od človeka a prírody nielen závislá, ale je aj čiastočne nezávislá, onticky svojbytná. Relatívna svojbytnosť kultúry však neznamená, že človek je kultúrou len určovaný a vlečený, že od kultúry otrocky závisí. Naopak, s prispením filozofie, práva a politiky môže kedysi zvolenú predátorskú duchovnú orientáciu kultúry zmeniť. Môže sa vzoprieť kedysi úspešnej, ale dnes už preukázateľne sebazáhubnej stratégii kultúry.
Copyright © 2015 Josef Šmajs • Kopírovanie obsahu je možné výhradne so súhlasom autora. • Webdesign: PRO, s.r.o. • Slovenská verzia: Sieť Dobra